Mnohí z nás si už svoj život a domácnosti nevedia bez štvornohých členov ani predstaviť. Ak aj zo začiatku zvažovali či mačičku alebo psíka, áno či nie, väčšinu život a zážitky presvedčili, že to bolo dobré rozhodnutie. Aj keď sa podaktorí z nás museli vzdať svojho obľúbeného kresla, pretože "tá chlpatá potvora" je tam uložená vždy, alebo aspoň zaujme strategickú pozíciu rýchlejšie ako my, nevadí. Pradúce a spokojné klbko na kolenách nám to vynahradí. To ide o prípad mačičiek, a práve o týchto chcem hovoriť. Veď o čom inom na tejto stránke, nie?
Ako sa dlhšie a viac pohybujem medzi ľuďmi – mačkármi, ktorí už svojich miláčikov chovajú, alebo si ich ešte len chcú zaobstarať, stretávam sa stále s rovnakými a niekedy, priznám, pre mňa nelogickými otázkami. Otázkami či skôr argumentmi za alebo proti sterilizáciám a kastráciám.
Na jednej z mojich prvých výstav ma dosť zarazila reakcia pána, ktorý na otázku, či je jeho domáci kocúr kastrovaný odpovedal :"Nie, to by som mu nikdy neurobil!". A čo by mu vlastne neurobil? Nezbavil by ho pudu, ktorým ho ženie Matka príroda zháňať si vhodnú partnerku pre zachovanie rodu, ktorý ho núti značkovať si teritórium, i keď napríklad v 3-izbovom byte je široko-ďaleko jediným svojho druhu? A to nehovoriac o vonkajších kocúroch, ktorí okrem boja o teritórium musia zvádzať aj boje o samičky, a tie niekedy končia nielen škrabancami ale aj nakazením sa infekčnými chorobami, vrátane neliečiteľných, ako sú FeLV a FIV.
Takže - kastráciou kocúr nestráca pocit svojej mužnosti, pretože ho nikdy nemal. Podľa môjho názoru je oveľa horšie nechať ho, nech s ním "mlátia hormóny" a on sám ani nevie prečo a čo sa s ním deje. Veď tak je to prirodzené, povedia si, žiaľ, mnohí z nás.
Podobne je to aj s mačičkami. Je ich prirodzeným pudom privádzať na svet nové a nové pokolenia. Mačka môže rodiť minimálne dva krát do roka, a v podstate na jeseň narodené mačiatka už môžu byť na jar pohlavne dospelé a mať ďalšie potomstvo. Akú majú v prípade pouličných a dedinských mačiek šancu na prežitie? Odhadujem tak 1:3. Život na ulici je tvrdý, boj o teritórium, boj o jedlo. Prežijú naozaj len najsilnejší. A to už nehovorím o množstve mačiatok, a následne dospelých mačiek, zrazených autami, dohryzených psami, zavšivených, chorých od parazitov (škrkavky, pásomnice, svrab) a neliečených na "bežné choroby", ako sú infekcie dýchacích ciest, kožné plesne, tráviace ťažkosti.
"To mojej mačke nehrozí, veď u nás sa má ako v bavlnke" poviete si. Jasné, že má, verím, ale ten kto zažil prejavy ruje aj u bytovej mačky bude asi iného názoru. Nielen hlasové prejavy, neustále vyžadovanie si pozornosti, ale za váš "nezáujem" sa môže vypomstiť značkovaním nábytku, kobercov a v lepšom prípade aj vašej postele. A to už teda končí každá zábava.
Veľmi často sa stretávam aj s názorom, že mačka musí mať pred sterilizáciou aspoň raz ruju, alebo aspoň raz porodiť mačiatka. Nie som veterinár, ale je to naozaj tak? Nie je to zasa len naša predstava, že to tak má byť, pretože je to prirodzené. Mačky môžu byť sterilizované už vo štvrtom mesiaci svojho veku, teda v ideálnom prípade zhruba mesiac po skončení základného vakcinovania. V takom prípade nie je ani príležitosť, aby sa ozvali nejaké materinské pudy, alebo túžba po mačiatkach, ktorú väčšinou práve my mačke podsúvame.
Myslíte, že bude takto ošetrená mačka trpieť depresiami alebo bude frustrovaná, že nemá potomstvo? Ubezpečujem vás, že nie. Mačky sa riadia pudmi a inštinktom. A to aj v prípade, že sa narodia slabé alebo choré mačiatka. Sama mamina intuitívne vycíti, ktoré mača nemá šancu na prežitie a jednoducho ho odloží niekam bokom. Zasa platí staré známe, že prežijú len najsilnejší. Tým nechcem povedať, že mačky sú zlé maminy. To v žiadnom prípade. Ale argumenty typu: "veď my tu máme taký prirodzený úbytok" alebo "veď my to už nejak potom poriešime, sused ich topí, ja na to nemám srdce"... a podobne, mi vedia poriadne zdvihnúť tlak.
Tak čo je potom humánnejšie, a v podstate čestnejšie a zodpovednejšie aj voči samotnej mačke? Vopred zabrániť tomu, aby mala neželané potomstvo, alebo sa potomstva jednoducho zbaviť? Veď je to "len mačka", a čo tam potom, že sa vytrápila s pôrodom a už vlastne vie, že má mačiatka, o ktoré sa treba postarať. K tomu ju vedú zasa len inštinkty a pudy. A práve potom môže zažívať smútok a traumu zo straty.
Mačky a kocúri, ktorí sa dostanú do našej starostlivosti, sú, hneď ako to dovoľuje ich vek a/alebo zdravotný stav, sterilizované a kastrovaní. V tomto roku, najmä vďaka Vašim finančným príspevkom, sme navyše ponúkli depozitárkam možnosť dať vykastrovať 10 pouličných mačiek na náklady OZ MačkySOS. Je to možno kvapka v mori, ale ak by sa to podarilo, zasa môže byť o pár nechcených a túlavých mačiatok medzi nami menej.
Každému novému majiteľovi, ktorý si odo mňa berie zvieratko, túto vec zdôrazňujem a vysvetľujem. Napriek tomu sa mi stane, že sa po čase ozvú s tým, že už to nestihli a onedlho očakávajú prírastok do rodiny, či môžu mačiatka po odchovaní ponúknuť na adopciu prostredníctvom našej stránky. Nuž čo, to sa stáva aj v "lepších rodinách". Pozitívne je, že sa na nás obrátia aj s takouto žiadosťou, a nespoliehajú sa len na "prirodzený úbytok".
Ja viem, že veci o ktorých tu píšem sa v drvivej väčšine týkajú pouličných mačiek. Ale to je už iná kapitola a neviem, či by rozsah tejto stránky stačil na obsiahnutie všetkých problémov, ktoré s tým súvisia. Chcela som vlastne iba povedať, že naši štvornohí priatelia sú členmi našich rodín, niekedy majú väčšie výsady ako ostatní dvojnožci a predsa sú v niečom iní. Som presvedčená, že mačka či kocúr kastráciou nestrácajú dušu, ani sa nemení ich charakter či vzťah k nám. A o tom, či im život s nami uľahčíme alebo skomplikujeme, rozhodujeme práve my. Je dobré si to občas uvedomiť, pretože ako píše klasik "si zodpovedný za všetko, čo si k sebe pripútaš".
P.S.: A nebojte sa, vaša mačka vás bude mať rovnako rada aj po prebratí sa z narkózy. :-)
