V súčasnosti sa v priebehu niekoľkých minút dokážeme skontaktovať s priateľmi na opačnom konci sveta, dostávame informácie nepretržite zo všetkých strán o všetkom možnom. A ja aj tak stále zisťujem, že niektorí žijú medzi nami, a pritom ako keby v hlbokej nevedomosti. Presvedčili ma o tom zážitky z nedávnych víkendových dní, žiaľ ani jeden z nich nebol potešujúci. Zážitok prvý – Konečne sme sa aj s priateľkou dohodli a hneď aj zrealizovali výlet do Oázy sibírskeho tigra. O tomto mieste kúsok za Sencom už určite viete. Takže viete aj to, že prehliadka trvá zhruba 20-25 min. K tomu treba pripočítať čas, ktorý strávite čakaním na vstup, keďže sa vstupuje po skupinách. Keď si to zrátame - cesta od auta, prehliadka, fotografovanie a návrat k autu môže trvať cca 45 minút až hodinu.

Toľko to zhruba trvalo aj nám. Pred odchodom nás však znepokojil štekot, ktorý, ako sme zistili, vychádzal zo zaparkovaného Opelu Clasic, ev. číslo BR- 456 XX. Vnútri nervózne pobehoval drobný psík. Oči vypúlené na vrchu hlavy, jazyk až po kolená... Počasie v ten deň výletníkom prialo, teplomer ukazoval 27 stupňov Celzia, čo znamená že v aute vystavenom slnku bolo o dobrých 10 stupňov Celzia viac. Nebudem tu popisovať, na aké hodnoty mi v tom momente stúpol krvný tlak, ale pokúšala som sa to rozdýchať cestou ku vchodu do Oázy.

Tam som našla skupinku štyroch cca 25 ročných návštevníkov, medzi nimi majiteľa auta. Dúfam, že hanbu, ktorú som mu tam svojim „príhovorom“ spravila, si zapamätá natoľko, aby svojho štvornožca už nabudúce takejto situácii nevystavil. Argumenty typu: "On šteká preto, že je tam sám..." "Ale veď má otvorené okno..." (rozumej pootvorené zadné okno na cca 3 cm) a podobne u mňa teda rozhodne neuspeli. A v monológu o nezodpovednosti a necitlivosti som pokračovala aj cestou k jeho autu. Ak si myslíte, že stačí psovi v rozhorúčenom aute pootvoriť zadné okno, skúste si tam miesto neho sadnúť na 30 minút vy, a potom sa s nami podeľte o svoje pocity. Ak ešte budete pri vedomí...

Zážitok druhý – Cestujeme vlakom a bavíme sa o všeličom. Samozrejme aj o mačkách. Zrazu sa vedľa driemajúci pán preberie s otázkou, či náhodou nevieme o niekom, kto by chcel mačiatko. Ale iba také obyčajné, lebo jeho modrú mačku nakryl asi nejaký kocúr z ulice. Ponúknem mu možnosť dať drobca do ponuky cez našu stránku, ale neodpustím si otázku, prečo mačku nedá sterilizovať, keď nevie čo s mačatami. „No viete, ja jej nechcem brať zmysel života. Vždy jej nejaké dve nechám, neutopím všetky.“ No skutočne humanista.

Keď potom začne popisovať, ako jej pomáhal s kombinačkami pri pôrode, lebo „malé išlo von nožičkami“, strácam reč. Zachovám si ešte toľko slušnosti, že mu nepoviem na rovinu, čo si o ňom myslím, ale snažím sa mu logickými argumentmi vysvetliť, že pre jeho mačku, ktorú mimochodom má naozaj rád, je najlepšie riešenie zbaviť ju nekonečných tehotenstiev a s tým spojených problémov. „Ale keď ona sa o tie malé tak pekne stará, a on jej to nechce brať...“ Nemyslím, že by si niečo z mojich slov zobral k srdcu. Keď sa ma pri vystupovaní z vlaku pýta na cestu, som silne v pokušení poslať ho opačným smerom... Najmä z tohto druhého stretnutia sa neviem zbaviť veľmi zlého pocitu, čo všetko si zvieratá u niektorých svojich „majiteľov“ musia vytrpieť. Tak mi nedá, a tu je niečo z nášho, aj keď chabého, zákonodarstva. Hoci verím, že návštevníci tejto stránky svoje povinnosti poznajú.

Už Malý princ upozorňoval, že sme zodpovední za všetko, čo si k sebe pripútame. Lenže my, samozvaní páni tvorstva, myslíme, žiaľ, často iba na seba. Preto vás prosím – nebuďte ľahostajní k tomu, čo sa okolo Vás deje. Ak si niekto o vás bude myslieť, že nemáte všetkých päť pohromade, ste hysterickí a staráte sa o to, o čo sa nemáte, určite to nebudú zvieratá...