Trvalo mi dosť dlho, kým som sa odhodlala napísať tento článok. Nie som totiž človek, ktorý by sa zvykol sťažovať a k napísaniu toho, čo vám chcem povedať, je to jednoducho nutné.

Mala som dvadsať rokov, keď sa s mojím telom začalo čosi diať. Neposlúchalo ma a bolesti sa každým dňom stupňovali. Začal sa pre mňa nekonečný kolobeh vyšetrení a diagnostických a liečebných pobytov. Doktor mi všetko oznamoval postupne. Pri jednej návšteve mi povedal, že to asi bude niečo vážnejšie, pri ďalšej, že mi budú musieť nasadiť doživotne ťažkú hormonálnu liečbu so silnými nežiaducimi účinkami, a nakoniec mi povedal, aby som si začala vybavovať dôchodok.

V mojom veku som o tom samozrejme nechcela ani počuť a snažila som sa bojovať, ako som vedela, no organizmus chcel čosi iné. Postupne sa zo mňa stal ležiaci pacient. Nedokázala som sa sama ani obliecť a ani na niekoľko metrov vzdialený záchod som nezvládla zájsť sama. Nasadené lieky síce zabrali, no pri stanovení viacerých vážnych nevyliečiteľných ochorení s rýchlo progredujúcim charakterom sa veľa očakávať nedá.

Maminka sa však už na mňa nedokázala ďalej pozerať a zniesla by mi modré z neba, keby mi to pomohlo. A to sa aj stalo. Raz neskoro večer prišla domov s malým čiernym ufúľaným psíkom. Vraj za ňou celý čas utekal. Maminka nevyhľadávala prítomnosť zvieratiek, no dobre vedela o mojej silnej láske k zvieratkám, za ktorú sa so mnou od malička vadila. Keďže bývame v dvojizbovom byte, nikdy som nemala povolené mať psíka či mačičku. No maminka zaťala zuby a trpezlivo znášala všadeprítomné chlpy i nutné prechádzky.

Zakrátko však zistila, aký poklad, o ktorý nemal nikto záujem, doniesla domov. Ukážkový psík, ktorý nikdy nevykonal žiadnu potrebu v byte, nezničil najmenšiu vecičku, jediný krát nezaštekal a trpezlivo čakal sám doma, kým sa za mojej neprítomnosti nevrátila maminka z práce. Hlavne mne však bolo Dareka ľúto, že je sám a uprosila som maminku, aby sme vzali Darekovi kamaráta. Nie však druhého psíka, ale mačičku. Za pár dní nám priamo domov doviezlo milé dievčatko, depozitárka Ivka, krásneho kocúrika s dokonalou výchovou. Naučený na záchodík, priateľský, maznavý, taký ktorý by nikdy neublížil, ani najmenším škrabančekom. Za čo, samozrejme, patrí vďaka nielen Ivke, ale aj všetkým, ktorí venujú svoj čas a financie mačičkám vo svojich depozitoch a odovzdajú tak novému majiteľovi dokonalú mačičku.

Tibi bol u nás len pár mesiacov a začali sa diať zázraky. Sedem rôznych druhov liekov, ktoré užívam každý deň, som brala rovnako. Dôvod bol teda inde. A nikto ho nemusel hľadať, keďže všetci videli, ako si užívam moje zvieratká. Každý večer zaspávam s pradúcou mačičkou pritúlenou pod pazuchou a psíkom hneď vedľa. Ráno vstať a ako prvé uvidieť krásne spinkajúcu mačičku, ktorej nos sa opiera o ten váš, je neopísateľne liečivý pocit.

Chcela by som preto veľmi poprosiť všetkých, ktorí majú vo svojom okolí niekoho, kto má rád zvieratká a trpí akoukoľvek chorobou, aby mu pomohli a umožnili tráviť čas aspoň s jedným zvieracím miláčikom. Ja mám k dnešnému dňu stanovených viac než 30 diagnóz a lieky samozrejme musím užívať až do smrti. No samotní lekári nevedia pochopiť, ako je možné, že sa určitá, roky nemenná, hodnota výsledkov znížila z takmer 70 na 1,4. Ja však dobre viem, že mi pomohli moje dve tabletky. Darek a Tibi.